Ö Z T Ü R K ve r s u s F E D E R A L R E P U B L I C O F G E R M A N Y
25
24
Ö Z T Ü R K p r ot i N S R
49. The Convention is not opposed to States, in the performance of their
49. Dohovor nebráni tátom, aby pri výkone úlohy strácov verejného
záujmu na úèely svojho vnútrotátneho práva vytvárali alebo zachovávali
rozdiel medzi urèitými kategóriami deliktov a urèovali deliacu èiaru. Z to-
ho vak nevyplýva, e takáto klasifikácia prijatá tátmi je rozhodujúca na
úèely Dohovoru.
task as guardians of the public interest, both creating or maintaining a dis-
tinction between different categories of offences for the purposes of their
domestic law and drawing the dividing line, but it does not follow that the
classification thus made by the States is decisive for the purposes of the
Convention.
By removing certain forms of conduct from the category of criminal of-
fences under domestic law, the law-maker may be able to serve the interests
of the individual (see, mutatis mutandis, the above-mentioned Engel and ot-
hers judgment, ibid., p. 33, § 80) as well as the needs of the proper adminis-
tration of justice, in particular in so far as the judicial authorities are thereby
relieved of the task of prosecuting and punishing contraventions (which are
numerous but of minor importance (of road traffic rules. The Convention is
not opposed to the moves towards decriminalisation which are taking pla-
ce in extremely varied forms in the member States of the Council of Euro-
pe. The Government quite rightly insisted on this point. Nevertheless, if the
Contracting States were able at their discretion, by classifying an offence as
regulatory instead of criminal, to exclude the operation of the fundamen-
tal clauses of Articles 6 and 7, the application of these provisions would be
subordinated to their sovereign will. A latitude extending thus far might le-
ad to results incompatible with the object and purpose of the Convention.
Vyòatím niektorých foriem správania z kategórie trestných èinov pod¾a
vnútrotátneho práva môe zákonodarca slúi záujmom jednotlivca (pozri
mutatis mutandis uvedený rozsudok vo veci Engel a iní, ibid., str. 33, ods.
80), ako aj potrebám riadneho výkonu súdnictva, najmä ak sa tak súdnym
orgánom u¾ahèuje úloha stíhania a trestania poruení pravidiel cestnej pre-
mávky, ktoré sú poèetné, ale menieho významu. Dohovor nebráni pohy-
bom smerom k dekriminalizácii, ku ktorým dochádza v nezvyèajne roz-
lièných formách v èlenských tátoch Rady Európy. Vláda celkom správne
zdôrazòovala túto skutoènos. Ak by vak zmluvné táty mohli v rámci
svojej vlastnej úvahy klasifikovaním deliktu ako správneho namiesto
trestného vylúèi pouitie základných klauzúl èlánkov 6 a 7, aplikovate¾-
nos týchto ustanovení by bola podriadená ich suverénnej vôli. Názorová
vo¾nos, siahajúca tak ïaleko, by mohla vies k výsledkom nezluèite¾ným s
cie¾om a úèelom Dohovoru.
50. Having thus reaffirmed the autonomy of the notion of criminal
as conceived of under Article 6, what the Court must determine is whether
or not the regulatory offence committed by the applicant was a crimi-
nal one within the meaning of that Article (art. 6). For this purpose, the
Court will rely on the criteria adopted in the above-mentioned Engel and
others judgment (ibid., pp. 34-35, § 82). The first matter to be ascertained
is whether or not the text defining the offence in issue belongs, according
to the legal system of the respondent State, to criminal law; next, the natu-
re of the offence and, finally, the nature and degree of severity of the penal-
ty that the person concerned risked incurring must be examined, having
regard to the object and purpose of Article 6, to the ordinary meaning of
the terms of that Article (art. 6) and to the laws of the Contracting States.
50. Zdôrazniac znovu autonómiu pojmu trestný, ako je skoncipova-
ný pod¾a èlánku 6, to, èo musí Súd urèi, je, èi správny delikt spáchaný
saovate¾om bol alebo nebol trestný v zmysle tohto èlánku. Za týmto
úèelom bude Súd vychádza z kritérií prijatých v uvedenom rozsudku vo
veci Engel a iní (ibid., str. 34-35, ods. 82). Prvá vec, ktorú treba zisti, je, èi
text definujúci predmetný delikt patrí alebo nepatrí pod¾a právneho systé-
mu zodpovedného tátu do trestného práva; ïalej treba preetri podstatu
deliktu a nakoniec povahu a stupeò prísnosti trestu, ktorý hrozí dotknutej
osobe, majúc na zreteli cie¾ a úèel èlánku 6, bený význam pojmov tohto
èlánku a zákony zmluvných tátov.
51. Under German law, the facts alleged against Mr. Öztürk (non-obser-
vance of Regulation 1 § 2 of the Road Traffic Regulations (amounted to a
regulatory offence (Regulation 49 § 1, no. 1, of the same Regulations).
They did not fall within the ambit of the criminal law, but of section 17 of
the Ordnungswidrigkeitengesetz and of section 24 sub-section 2 of the Road
Traffic Act (see paragraph 11 above). The 1968/1975 legislation marks an
important step in the process of decriminalisation of petty offences in
the Federal Republic of Germany. Although legal commentators in Germa-
ny do not seem unanimous in considering that the law on regulatory of-
fences no longer belongs in reality to criminal law, the drafting history of
the 1968/1975 Act nonetheless makes it clear that the offences in question
have been removed from the criminal law sphere by that Act (see Deutscher
Bundestag, Drucksache V/1269 and, inter alia, the judgment of 16 July 1969
51. Skutoènosti uvádzané proti Öztürkovi nedodranie smernice 1
ods. 2 smerníc o cestnej premávke zakladajú pod¾a nemeckého práva
správny delikt (smernica 49 ods. 1 è. 1 tých istých smerníc). Smernice ne-
spadajú do oblasti trestného práva, ale do oblasti § 17 Ordnungswidrigkeiten-
gesetz a § 24 ods. 2 zákona o cestnej premávke (pozri odsek 11). Zákon
1968/1975 vyznaèuje dôleitý krok v procese dekriminalizácie drobných
deliktov v Nemeckej spokovej republike. Hoci právni teoretici v Nemecku
sa nezdajú by jednotní v úvahe, e zákon o správnych deliktoch u v
skutoènosti nepatrí do trestného práva, história prípravy zákona
1968/1975 vak jasne ukazuje, e predmetné delikty boli vyòaté z oblasti
trestného práva týmto zákonom (pozri Deutscher Bundestag, Drucksache
V/1269 a inter alia, rozsudok ústavného súdu zo 16. júla 1969, Entscheidun-
gen des Bundesverfassungsgerichts, zväzok 22, str. 18-36).
