21.  
GOODWIN  
proti SPOJENÉMU KRÁ¼OVSTVU  
rozsudok  
Európskeho súdu pre ¾udské práva  
z 27. marca 1996  
(Na preklad sa použil  
originálny rozsudok Európskeho súdu  
pre ¾udské práva – 16/1994/463/544)  
Preklad: JUDr. Robert Fico, CSc.  
G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U  
23  
22  
G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U  
CHARAKTERISTIKA SAŽNOSTI  
NAJVÝZNAMNEJŠIE PRÁVNE VETY  
1. Príslušné vnútroštátne právo sa musí formulova dostatoène precízne,  
aby dotknutým osobám umožnilo — kde je to potrebné, s primeranou  
právnou pomocou — predvída v miere, ktorá je za daných okolností ro-  
zumná, následky, ktoré môže ma dané konanie. Zákon, ktorý umožòu-  
je úvahu, nie je sám osebe nezluèite¾ný s touto požiadavkou za predpo-  
kladu, že rozsah úvahy a spôsob jej uplatnenia sú dostatoène jasne na-  
znaèené, berúc do úvahy predmetný legitímny cie¾, aby osoba bola pri-  
merane ochránená pred svojvo¾ným zásahom.  
Sažovate¾, povolaním novinár, získal od svojho informátora údaje o ne-  
priaznivej finanènej situácii obchodnej spoloènosti. Spoloènos zaèala pro-  
ti sažovate¾ovi konanie na súde, v ktorom súd nielenže zakázal zverejnenie  
získaných informácií, ale aj uložil sažovate¾ovi povinnos prezradi totož-  
nos svojho informátora. Sažovate¾ odmietol rešpektova nariadenia ang-  
lických súdov, za èo mu bola uložená pokuta 5 000 anglických libier.  
Sažovate¾ vo svojej sažnosti podanej na Európsku komisiu pre ¾udské  
práva namietal, že tak nariadenie ukladajúce mu povinnos prezradi to-  
tožnos svojho informátora, ako aj uložená pokuta za pohàdanie súdom sú  
porušením èlánku 10 Dohovoru, ktorý zaruèuje slobodu prejavu.  
2. Ochrana novinárskych zdrojov je jedna zo základných podmienok slo-  
body tlaèe. Absencia takejto ochrany by mohla zdroje odrádza pomá-  
ha tlaèi pri informovaní verejnosti o záležitostiach verejného záujmu.  
V dôsledku toho môže by životná verejnokontrolná úloha tlaèe obme-  
dzovaná a spôsobilos tlaèe poskytova správne a spo¾ahlivé informácie  
môže by nepriaznivo dotknutá. Majúc na zreteli dôležitos ochrany no-  
vinárskych zdrojov pre slobodu tlaèe v demokratickej spoloènosti a  
možný zmrazovací efekt, ktorý má nariadenie na prezradenie zdroja na  
výkon tejto slobody, takéto opatrenie nemôže by zluèite¾né s èlánkom  
10 Dohovoru, ibaže je odôvodnené prevládajúcou požiadavkou verejné-  
ho záujmu.  
3. „Nevyhnutnos“ akéhoko¾vek obmedzenia slobody prejavu sa musí pre-  
svedèivo zisti. Predovšetkým vnútroštátne orgány musia zhodnoti, èi  
existuje „naliehavá spoloèenská potreba“ obmedzenia, prièom požívajú  
urèitý rámec vo¾nej úvahy. Vnútroštátny rámec vo¾nej úvahy je ohrani-  
èený záujmom demokratickej spoloènosti o zabezpeèenie a zachovanie  
slobody tlaèe.  
4. Úlohou Súdu pri výkone jeho kontrolnej funkcie nie je nahrádza vnút-  
roštátne orgány, ale pod¾a èlánku 10 preskúma rozhodnutia, ktoré pri-  
jali v súlade s ich oprávnením vo¾nej úvahy. Pri tomto preskúmavaní sa  
Súd musí pozera na namietaný „zásah“ vo svetle prípadu ako celku a  
urèi, èi dôvody uvádzané vnútroštátnymi orgánmi na jeho ospravedl-  
nenie sú „relevantné a dostatoèné“.  
G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M  
25  
24  
G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U  
EUROPEAN COURT OF HUMAN RIGHTS  
27 March 1996  
EURÓPSKY SÚD PRE ¼UDSKÉ PRÁVA  
27. marca 1996  
CASE OF GOODWIN  
PRÍPAD GOODWIN  
JUDGMENT  
(abridged)  
ROZSUDOK  
(krátené)  
In the case of Goodwin v. the United Kingdom,  
The European Court of Human Rights, sitting, in pursuance of Rule 51 of  
Rules of Court A, as a Grand Chamber composed of the following judges:  
V prípade Goodwin v. Spojené krá¾ovstvo  
Európsky súd pre ¾udské práva, zasadajúc v súlade s èlánkom 51 Rokova-  
cieho poriadku Súdu A ako Ve¾ká komora zložená z týchto sudcov:  
Mr R. RYSSDAL, President,  
Mr R. Bernhardt,  
Mr ThÓr Vilhjálmsson,  
Mr F. Matscher,  
Mr B. Walsh,  
R. RYSSDAL, prezident,  
R. BERNHARDT  
THÓR VILHJÁLMSSON,  
F. MATSCHER,  
B. WALSH,  
Mr C. Russo,  
C. RUSSO,  
Mr A. Spielmann,  
Mr J. De Meyer,  
Mr N. Valticos,  
Mrs E. Palm,  
A. SPIELMANN,  
J. DE MEYER,  
N. VALTICOS,  
E. PALMOVÁ,  
F. BIGI,  
Mr F. Bigi,  
Sir John Freeland,  
Mr A.B. Baka,  
Sir JOHN FREELAND,  
A.B. BAKA,  
Mr D. Gotchev,  
Mr B. Repik,  
D. GOTCHEV,  
B. REPÍK,  
Mr P. Jambrek,  
Mr P. Kuris,  
P. JAMBREK,  
P. KURIS,  
Mr U. Lohmus,  
U. LOHMUS,  
and also of Mr H. Petzold, Registrar, and Mr P. J. Mahoney, Deputy Registrar,  
ako aj H. PETZOLD, registrátor, a P. J. MAHONEY, zástupca registrátora,  
Having deliberated in private on 30 September 1995 and 22 February 1996,  
Delivers the following judgment, which was adopted on the last-mentio-  
ned date:  
radiac sa na neverejnom zasadnutí 30. septembra 1995 a 22. februára 1996,  
vynáša tento rozsudok, ktorý bol prijatý v poslednom z uvedených dní:  
G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M  
27  
26  
G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U  
KONANIE1  
...  
PROCEDURE  
...  
K FAKTOM  
AS TO THE FACTS  
I. OSOBITNÉ OKOLNOSTI PRÍPADU  
I. PARTICULAR CIRCUMSTANCES OF THE CASE  
10. Pán William Goodwin, britský obèan, je novinár a žije v Londýne.  
10. Mr William Goodwin, a British national, is a journalist and lives in  
London.  
11. Dòa 3. augusta 1989 sažovate¾ nastúpil do redakcie The Engineer vy-  
dávaného spoloènosou Morgan-Grampian (Publishers), spol. s r. o. („vydava-  
telia“), ako novinársky praktikant...  
11. On 3 August 1989 the applicant joined the staff of The Engineer,  
published by Morgan-Grampian (Publishers) Ltd (“the publishers”), as a trai-  
nee journalist...  
Dòa 2. novembra 1989 sažovate¾ovi zatelefonovala osoba, ktorá mu  
pod¾a sažovate¾a už poskytla informácie o aktivitách rozlièných spoloè-  
ností. Zdroj mu dal informáciu o spoloènosti Tetra, spol. s r. o. („Tetra“),  
v tom zmysle, že spoloènos si brala pôžièku 5 miliónov libier a že mala fi-  
nanèné problémy v dôsledku oèakávanej straty 2,1 milióna libier za rok  
1989 pri obrate 20,3 milióna libier. Informácia nebola vyžiadaná a ani ne-  
bolo za òu zaplatené. Poskytnutie informácie sa nedalo pripísa nièomu.  
Sažovate¾ tvrdil, že nemal žiadny dôvod domnieva sa, že informácia po-  
chádza z ukradnutého alebo dôverného dokumentu. Dòa 6. a 7. novembra  
1989 sažovate¾ v úmysle napísa èlánok o Tetre zavolal do spoloènosti, aby  
si overil skutoènosti a požiadal spoloènos o vyjadrenie sa k informácii.  
On 2 November 1989 the applicant was telephoned by a person who,  
according to the applicant, had previously supplied him with information  
on the activities of various companies. The source gave him information  
about Tetra Ltd (“Tetra”), to the effect that the company was in the process  
of raising a £ 5 million loan and had financial problems as a result of an  
expected loss of £ 2.1 million for 1989 on a turnover of £ 20.3 million. The  
information was unsolicited and was not given in exchange for any  
payment. It was provided on an unattributable basis. The applicant main-  
tained that he had no reason to believe that the information derived from  
a stolen or confidential document. On 6 and 7 November 1989, intending  
to write an article about Tetra, he telephoned the company to check the  
facts and seek its comments on the information.  
Informácia pochádzala z návrhu dôverného obchodného plánu Tetry.  
Dòa 1. novembra 1989 existovalo osem oèíslovaných kópií najnovšieho ná-  
vrhu. Pä z nich mali k dispozícii riadiaci pracovníci Tetry, jednu jej úètov-  
níci, jednu banka a jednu externý poradca. Každá kópia bola vo viazaèi a  
mala oznaèenie „Prísne dôverné“. Spis úètovníkov naposledy videli okolo  
15.00 h 1. novembra v miestnosti, ktorú používali v priestoroch Tetry.  
Miestnos bola prázdna medzi 15.00 a 16.00 h a poèas tohto obdobia spis  
zmizol.  
The information derived from a draft of Tetra’s confidential corporate  
plan. On 1 November 1989 there had been eight numbered copies of the  
most recent draft. Five had been in the possession of senior employees of  
Tetra, one with its accountants, one with a bank and one with an outside  
consultant. Each had been in a ring binder and was marked “Strictly Confi-  
dential”. The accountants’ file had last been seen at about 3 p.m. on 1  
November in a room they had been using at Tetra’s premises. The room  
had been left unattended between 3 p.m. and 4 p.m. and during that  
period the file had disappeared.  
1V tejto èasti Európsky súd pre ¾udské práva uvádza svoj procedurálny postup pri prejedná-  
vaní tohto prípadu. Pozn. autora.  
G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M  
29  
28  
G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U  
A. Injunction and orders  
A. Predbežné opatrenie  
for disclosure of sources and documents  
a nariadenia na zverejnenie zdrojov a dokumentov  
12. On 7 November 1989 Mr Justice Hoffmann of the High Court of Justi-  
12. Dòa 7. novembra 1989 sudca Hoffmann z vyššieho súdu... vyhovel  
žiadosti Tetry z toho istého dòa na vydanie ex parte predbežného opatrenia  
zabraòujúceho vydavate¾om The Engineer uverejni akúko¾vek informáciu  
pochádzajúcu z obchodného plánu. Spoloènos informovala o predbežnom  
opatrení všetky vnútroštátne noviny a príslušné èasopisy 16. novembra.  
ce ... granted an application by Tetra of the same date for an ex parte interim  
injunction restraining the publishers of The Engineer from publishing any  
information derived from the corporate plan. The company informed all the  
national newspapers and relevant journals of the injunction on 16 November.  
13. In an affidavit to the High Court dated 8 November 1989, Tetra  
stated that if the plan were to be made public it could result in a complete  
loss of confidence in the company on the part of its actual and potential  
creditors, its customers and in particular its suppliers, with a risk of loss of  
orders and of a refusal to supply the company with goods and services.  
This would inevitably lead to problems with Tetra’s refinancing negotia-  
tions. If the company went into liquidation, there would be approximately  
four hundred redundancies.  
13. V podaní na vyšší súd z 8. novembra 1989 Tetra uviedla, že ak by sa  
plán zverejnil, mohlo by to vies k úplnej strate dôvery v spoloènos zo  
strany jej terajších a možných verite¾ov, jej zákazníkov, a najmä jej dodáva-  
te¾ov s rizikom straty objednávok a odmietnutím dodáva spoloènosti to-  
vary a služby. To by nevyhnutne viedlo k problémom v refinanèných roko-  
vaniach Tetry. Ak by spoloènos išla do likvidácie, vzniklo by približne šty-  
risto nadbytoèných miest.  
14. On 14 November 1989 Mr Justice Hoffmann, on an application by  
Tetra, ordered the publishers, under section 10 of the Contempt of Court  
Act 1981 (“the 1981 Act”...), to disclose by 3 p.m. on 15 November the  
applicant’s notes from the above telephone conversation identifying his  
source. On the latter date, the publishers having failed to comply with the  
order, Mr Justice Hoffmann granted Tetra leave to join the applicant’s  
employer and the applicant himself to the proceedings and gave the defen-  
dants until 3 p.m. on the following day to produce the notes.  
14. Dòa 14. novembra 1989 sudca Hoffmann na základe žiadosti Tetry  
nariadil vydavate¾om pod¾a § 10 zákona o pohàdaní súdom z roku 1981  
(„zákon z roku 1981“...) zverejni do 15.00 h 15. novembra sažovate¾ove zá-  
znamy z už uvedeného telefonického rozhovoru identifikujúceho jeho  
zdroj. Dòa 15. novembra, po tom èo vydavatelia nesplnili nariadenie, sudca  
Hoffmann povolil Tetre vstúpi do konania so sažovate¾ovým zamestnáva-  
te¾om a sažovate¾om a uložil žalovaným, aby do 15.00 h nasledujúceho  
dòa predložili záznamy.  
On 17 November 1989 the High Court made a further order to the  
effect that the applicant represented all persons who had received the plan  
or information derived from it without authority and that such persons  
should deliver up any copies of the plan in their possession. The motion  
was then adjourned for the applicant to bring this order to the attention of  
his source. However, the applicant declined to do so.  
Dòa 17. novembra 1989 vyšší súd vydal ïalšie nariadenie s úèinkom, že  
sažovate¾ zastupuje všetky osoby, ktoré dostali plán alebo informáciu vy-  
plývajúcu z plánu bez povolenia, a že tieto osoby by mali vráti akéko¾vek  
kópie plánu, ktoré majú k dispozícii. Konanie bolo potom odroèené, aby  
sažovate¾ dal toto nariadenie do pozornosti svojmu zdroju. Sažovate¾ to  
však odmietol urobi.  
15. On 22 November 1989 Mr Justice Hoffmann ordered the applicant  
to disclose by 3 p.m. on 23 November his notes on the grounds that it was  
necessary “in the interests of justice”, within the meaning of section 10 of  
the 1981 Act... for the source’s identity to be disclosed in order to enable  
Tetra to bring proceedings against the source to recover the document,  
obtain an injunction preventing further publication or seek damages for  
the expenses...  
15. Dòa 22. novembra 1989 sudca Hoffmann nariadil sažovate¾ovi zve-  
rejni do 15.00 h 23. novembra jeho záznamy na tom základe, že je to nevy-  
hnuté „v záujme spravodlivosti“ v zmysle § 10 zákona z roku 1981... aby to-  
tožnos zdroja bola zverejnená s cie¾om umožni Tetre zaèa konanie proti  
zdroju na vrátenie dokumentu, získa predbežné opatrenie zabraòujúce  
ïalšie zverejòovanie alebo žiada náhradu škody...  
...  
...  
16. On the same date the Court of Appeal rejected an application by the  
applicant for a stay of execution of the High Court’s order, but substituted  
an order requiring the applicant either to disclose his notes to Tetra or to  
deliver them to the Court of Appeal in a sealed envelope with accompany-  
ing affidavit. The applicant did not comply with this order.  
16. V ten istý deò odvolací súd zamietol návrh sažovate¾a na zastavenie  
výkonu nariadenia vyššieho súdu, ale doplnil toto nariadenie, žiadajúc sa-  
žovate¾a, aby buï zverejnil svoje záznamy Tetre, alebo ich doruèil odvola-  
ciemu súdu v zapeèatenej obálke so sprievodným podaním. Sažovate¾ toto  
nariadenie nesplnil.  
G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M  
31  
30  
G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U  
B. Appeals  
B. Odvolania  
to the Court of Appeal and to the House of Lords  
na odvolací súd a Snemovòu lordov  
17. On 23 November 1989 the applicant lodged an appeal with the  
17. Dòa 23. novembra 1989 sažovate¾ podal proti nariadeniu sudcu  
Hoffmanna z 22. novembra 1989 odvolanie na odvolací súd. Argumento-  
val, že zverejnenie jeho záznamov nie je „nevyhnutné v záujme spravodli-  
vosti“ v zmysle § 10 zákona z roku 1981;...  
Court of Appeal from Mr Justice Hoffmann’s order of 22 November 1989.  
He argued that disclosure of his notes was not “necessary in the interests  
of justice” within the meaning of section 10 of the 1981 Act...  
The Court of Appeal dismissed the appeal on 12 December 1989...  
...  
Odvolací súd 12. decembra 1989 odvolanie zamietol...  
...  
The Court of Appeal granted the applicant leave to appeal to the House  
of Lords.  
Odvolací súd povolil sažovate¾ovi poda odvolanie na Snemovòu lor-  
dov.  
18. The House of Lords upheld the Court of Appeal’s decision on 4  
April 1990, applying the principle ... a previous leading case:  
18. Snemovòa lordov potvrdila rozhodnutie odvolacieho súdu 4. apríla  
1990, prièom aplikovala princíp... z predchádzajúceho prípadu:  
“if through no fault of his own a person gets mixed up in the tortious acts of  
others so as to facilitate their wrongdoing he may incur no personal liability but he  
comes under a duty to assist the person who has been wronged by giving him full  
information and disclosing the identity of the wrongdoers.”  
„Ak sa osoba bez vlastnej viny zapletie do škodlivých konaní iných tak, že im  
umožní škodlivo kona, nemôže si privodi osobnú zodpovednos, ale vzniká jej po-  
vinnos pomôc osobe, ktorá bola poškodená, poskytnutím plnej informácie a zverej-  
nením totožnosti škodcov.“  
...  
...  
C. Fine for contempt of court  
C. Pokuta za pohàdanie súdom  
19. In the meantime, on 23 November 1989, the applicant had been  
served with a motion seeking his committal for contempt of court, an  
offence which was punishable by an unlimited fine or up to two years’  
imprisonment (section 14 of the 1981 Act). On 24 November, at a hearing  
in the High Court, counsel for the applicant had conceded that he had  
been in contempt but the motion was adjourned pending the appeal.  
19. Medzitým, 23. novembra 1989, bola sažovate¾ovi doruèená obžalo-  
ba za pohàdanie súdom, trestný èin, ktorý je sankcionovaný neohranièenou  
pokutou alebo väzením do dvoch rokov (§ 14 zákona z roku 1981). Dòa 24.  
novembra na pojednávaní pred vyšším súdom obhajca sažovate¾a pripus-  
til, že sažovate¾ pohàdal súdom, ale obžaloba bola odložená, pretože sa  
rozhodovalo o odvolaní.  
Following the House of Lord’s dismissal of the appeal, the High Court,  
on 10 April 1990, fined the applicant £ 5,000 for contempt of court.  
Po tom, èo Snemovòa lordov zamietla odvolanie, vyšší súd 10. apríla  
1990 uložil sažovate¾ovi pokutu 5 000 libier za pohàdanie súdom.  
...  
...  
G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M  
33  
32  
G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U  
PROCEEDINGS BEFORE THE COMMISSION  
KONANIE PRED KOMISIOU  
...  
24. The Commission declared the application admissible on 7 Septem-  
ber 1993. In its report of 1 March 1994 (Article 31), the Commission  
expressed the opinion that there had been a violation of Article 10 (by  
eleven votes to six)...  
...  
24. Komisia vyhlásila sažnos za prijate¾nú 7. septembra 1993. Vo svojej  
správe z 1. marca 1994 (èlánok 31) Komisia vyslovila názor, že došlo k po-  
rušeniu èlánku 10 (jedenástimi hlasmi ku šiestim)...  
...  
...  
AS TO THE LAW  
K PRÁVU  
I. ALLEGED VIOLATION  
OF ARTICLE 10 OF THE CONVENTION  
I. ÚDAJNÉ  
PORUŠENIE ÈLÁNKU 10 DOHOVORU  
27. The applicant alleged that the disclosure order requiring him to  
reveal the identity of his source and the fine imposed upon him for having  
refused to do so constituted a violation of Article 10 of the Convention,  
which reads:  
27. Sažovate¾ tvrdil, že zverejòovacie nariadenie vyžadujúce od neho  
prezradenie totožnosti jeho zdroja a pokuta, ktorá mu bola uložená za od-  
mietnutie takto kona, zakladajú porušenie èlánku 10 Dohovoru, ktorý  
znie:  
“1. Everyone has the right to freedom of expression. This right shall include free-  
dom to hold opinions and to receive and impart information and ideas without  
interference by public authority and regardless of frontiers...  
„1. Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahàòa slobodu názoru a  
slobodu prijíma a rozširova informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych  
orgánov a bez oh¾adu na hranice...  
2. The exercise of these freedoms, since it carries with it duties and responsibili-  
ties, may be subject to such formalities, conditions, restrictions or penalties as are  
prescribed by law and are necessary in a democratic society, in the interests of natio-  
nal security, territorial integrity or public safety, for the prevention of disorder or  
crime, for the protection of health or morals, for the protection of the reputation or  
rights of others, for preventing the disclosure of information received in confidence, or  
for maintaining the authority and impartiality of the judiciary.”  
2. Výkon týchto slobôd, keïže so sebou prináša povinnosti a zodpovednos, mož-  
no podriadi takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré  
sú ustanovené zákonom a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoloènosti v záuj-  
me národnej bezpeènosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpeènosti, prevencie  
nepokojov alebo kriminality, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo  
práv iných, zabránenia prezradeniu dôverných informácií alebo zachovania autori-  
ty a nestrannosti súdnictva.“  
28. It was undisputed that the measures constituted an interference  
with the applicant’s right to freedom of expression as guaranteed by para-  
graph 1 of Article 10 and the Court sees no reason to hold otherwise. It  
must therefore examine whether the interference was justified under para-  
graph 2 of Article 10.  
28. Nebolo sporné, že opatrenia predstavovali zásah do sažovate¾ovho  
práva na slobodu prejavu, ako je zaruèené èlánkom 10 ods. 1, a Súd nevidí  
žiadny dôvod, aby rozhodol inak. Preto musí preskúma, èi zásah bol odô-  
vodnený pod¾a èlánku 10 ods. 2.  
A. Was the interference “prescribed by law”?  
A. Bol zásah „ustanovený zákonom“?  
29. The Court observes that, and this was not disputed, the impugned  
disclosure order and the fine had a basis in national law, namely sections  
10 and 14 of the 1981 Act... On the other hand, the applicant maintained  
29. Súd zisuje, a to nebolo sporné, že napadnuté zverejòovacie nariade-  
nie a pokuta mali základ vo vnútroštátnom práve, konkrétne v § 10 a 14 zá-  
kona z roku 1981... Sažovate¾ na druhej strane tvrdil, že pokia¾ išlo o zve-  
G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M  
35  
34  
G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U  
that as far as the disclosure order was concerned the relevant national law  
failed to satisfy the foreseeability requirement which flows from the expres-  
sion “prescribed by law”.  
rejòovacie nariadenie, príslušné vnútroštátne právo nespåòalo požiadavku  
predvídate¾nosti, ktorá vyplýva z pojmu „ustanovený zákonom“.  
30. The Government contested this allegation whereas the Commission  
did not find it necessary to reach a conclusion on this point.  
30. Vláda poprela toto tvrdenie, kým Komisia nepovažovala za nevy-  
hnutné dosiahnu v tomto bode nejaký záver.  
31. The Court reiterates that, according to its case-law, the relevant  
national law must be formulated with sufficient precision to enable the  
persons concerned — if need be with appropriate legal advice — to foresee,  
to a degree that is reasonable in the circumstances, the consequences  
which a given action may entail. A law that confers a discretion is not in  
itself inconsistent with this requirement, provided that the scope of the  
discretion and the manner of its exercise are indicated with sufficient clari-  
ty, having regard to the legitimate aim in question, to give the individual  
adequate protection against arbitrary interference (see, for instance, the  
Tolstoy Miloslavsky v. the United Kingdom judgment of 13 July 1995,  
Series A no. 316-B, pp. 71-72, para. 37).  
31. Súd opakovane uvádza, že pod¾a jeho rozhodovacej praxe príslušné  
vnútroštátne právo sa musí formulova dostatoène precízne, aby dotknu-  
tým osobám umožnilo — kde je to potrebné, s primeranou právnou pomo-  
cou — predvída v miere, ktorá je za daných okolností rozumná, následky,  
ktoré môže ma dané konanie. Zákon, ktorý umožòuje úvahu, nie je sám  
osebe nezluèite¾ný s touto požiadavkou za predpokladu, že rozsah úvahy a  
spôsob jej uplatnenia sú dostatoène jasne naznaèené, berúc do úvahy pred-  
metný legitímny cie¾, aby osoba bola primerane ochránená pred svojvo¾-  
ným zásahom (pozri napr. rozsudok ES¼P vo veci Tolstoy Miloslavsky v.  
Spojené krá¾ovstvo z 13. júla 1995, Séria A, è. 316-B, str. 71–72, ods. 37).  
32. The applicant argued that the interests-of-justice exception to the  
protection of sources under section 10 of the 1981 Act was not sufficiently  
precise to enable journalists to foresee the circumstances in which such an  
order could be made against them in order to protect a private company...  
At the time the source provided the information, the journalist could not  
possibly know whether the party’s livelihood depended upon such discove-  
ry and could not assess with any degree of certainty the public interest in  
the information. A journalist would usually be in a position to judge whet-  
her the information was acquired by legitimate means or not, but would  
not be able to predict how the courts would view the matter. The law, as it  
stood, was no more than a mandate to the judiciary to order journalists to  
disclose sources if they were “moved” by the complaint of an aggrieved  
party.  
32. Sažovate¾ argumentoval, že záujem spravodlivosti ako výnimka  
z ochrany zdrojov pod¾a § 10 zákona z roku 1981 nebol dostatoène precíz-  
ny, aby umožnil novinárom predvída okolnosti, za ktorých by proti nim  
mohlo by vydané takéto nariadenie, aby chránilo súkromnú spoloènos...  
V èase, keï zdroj poskytoval informáciu, novinár pravdepodobne nemohol  
vedie, èi existencia druhej strany závisí od takéhoto zverejnenia, a nijako  
nemohol vyhodnoti verejný záujem o informáciu. Novinár je zvyèajne  
v pozícii, aby posúdil, èi sa informácia získala zákonnými prostriedkami  
alebo nie, ale nie je schopný predpoklada, ako súdy budú nazera na zále-  
žitos. Zákon, ako platí, nebol nièím viac než mandátom pre súdnictvo na-  
riadi novinárom zverejni zdroje, ak sú „napadnutí“ sažnosou poškode-  
nej strany.  
33. The Court recognises that in the area under consideration it may be  
difficult to frame laws with absolute precision and that a certain degree of  
flexibility may even be desirable to enable the national courts to develop  
the law in the light of their assessment of what measures are necessary in  
the interests of justice.  
33. Súd uznáva, že v posudzovanej oblasti ažko možno formulova zá-  
kony úplne precízne a že urèitý stupeò pružnosti môže by dokonca žela-  
te¾ný, aby vnútroštátne súdy mohli uplatòova zákon vo svetle ich hodno-  
tenia, aké opatrenia sú nevyhnutné v záujme spravodlivosti.  
Contrary to what is suggested by the applicant, the relevant law did not  
confer an unlimited discretion on the English courts in determining whet-  
her an order for disclosure should be made in the interests of justice.  
Important limitations followed in the first place from the terms of section  
10 of the 1981 Act, according to which an order for disclosure could be  
made if it was “established to the satisfaction of the court that disclosure  
[was] necessary in the interests of justice”...  
Na rozdiel od toho, èo tvrdí sažovate¾, príslušný zákon neumožòoval  
anglickým súdom neobmedzenú úvahu pri urèení, èi zverejòovacie nariade-  
nie treba prija v záujme spravodlivosti. Dôležité obmedzenia vyplývajú  
predovšetkým z podmienok § 10 zákona z roku 1981, pod¾a ktorých zverej-  
òovacie nariadenie možno vyda, ak „súd uspokojivo ustáli, že zverejnenie  
(bolo) nevyhnutné v záujme spravodlivosti“...  
...  
...  
G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M  
37  
36  
G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U  
In the Court’s view the interpretation of the relevant law made by the  
Pod¾a názoru Súdu výklad príslušného zákona, tak ako ho urobila Sne-  
movòa lordov v sažovate¾ovom prípade, nešiel nad rámec toho, èo sa moh-  
lo za daných okolností rozumne predvída (pozri, mutatis mutandis, rozsu-  
dok ES¼P vo veci S. W. v. Spojené krá¾ovstvo z 22. novembra 1995, Séria A,  
è. 335-B, str. 42, ods. 36). Súd nezistil ani niè také, èo by naznaèovalo, že  
predmetný zákon neumožòoval sažovate¾ovi primeranú ochranu proti  
svojvo¾nému zásahu.  
House of Lords in the applicant’s case did not go beyond what could be  
reasonably foreseen in the circumstances (see, mutatis mutandis, the recent  
S.W. v. the United Kingdom judgment of 22 November 1995, Series A no.  
335-B, p. 42, para. 36). Nor does it find any other indication that the law in  
question did not afford the applicant adequate protection against arbitrary  
interference.  
34. Accordingly, the Court concludes that the impugned measures were  
“prescribed by law”.  
34. Súd preto uzatvára, že napadnuté opatrenia boli „ustanovené záko-  
nom“.  
B. Did the interference pursue a legitimate aim?  
B. Sledoval zásah legitímny cie¾?  
35. It was not disputed before the Convention institutions that the aim  
of the impugned measures was to protect Tetra’s rights and that the inter-  
ference thus pursued a legitimate aim. The Government maintained that  
the measures were also taken for the prevention of crime.  
35. Pred orgánmi Dohovoru nebolo sporné, že napadnuté opatrenia sle-  
dovali ochranu práv Tetry a že zásah tak sledoval legitímny cie¾. Vláda uvá-  
dzala, že opatrenia sa rovnako prijali na prevenciu kriminality.  
36. The Court, being satisfied that the interference pursued the first of  
these aims, does not find it necessary to determine whether it also pursued  
the second.  
36. Súd ubezpeèený tým, že zásah sledoval prvý z týchto cie¾ov, nepova-  
žuje za nevyhnutné urèi, èi rovnako sledoval druhý cie¾.  
C. Was the interference  
“necessary in a democratic society”?  
C. Bol zásah  
„nevyhnutný v demokratickej spoloènosti“?  
37. The applicant and the Commission were of the opinion that Article  
10 of the Convention required that any compulsion imposed on a journa-  
list to reveal his source had to be limited to exceptional circumstances  
where vital public or individual interests were at stake. This test was not  
satisfied in the present case. The applicant and the Commission invoked  
the fact that Tetra had already obtained an injunction restraining publica-  
tion (see paragraph 12 above), and that no breach of that injunction had  
occurred...  
37. Sažovate¾ a Komisia boli toho názoru, že èlánok 10 Dohovoru vyža-  
duje, že akéko¾vek donútenie novinára prezradi svoj zdroj musí by obme-  
dzené na výnimoèné okolnosti, v ktorých ide o životné verejné alebo osob-  
né záujmy. Táto podmienka v tomto prípade nebola splnená. Sažovate¾ a  
Komisia sa odvolávali na skutoènos, že Tetra už dosiahla vydanie predbež-  
ného opatrenia obmedzujúceho publikovanie (pozri odsek 12) a že nedošlo  
k žiadnemu porušeniu tohto predbežného opatrenia...  
...  
...  
39. The Court recalls that freedom of expression constitutes one of the  
essential foundations of a democratic society and that the safeguards to be  
afforded to the press are of particular importance (see, as a recent authori-  
ty, the Jersild v. Denmark judgment of 23 September 1994, Series A no.  
298, p. 23, para. 31).  
39. Súd pripomína, že sloboda prejavu predstavuje jeden z hlavných zá-  
kladov demokratickej spoloènosti a že záruky, ktoré sa majú poskytnú tla-  
èi, majú osobitný význam (pozri rozsudok ES¼P vo veci Jersild v. Dánsko  
z 23. septembra 1994, Séria A, è. 298, str. 23, ods. 31).  
Protection of journalistic sources is one of the basic conditions for  
press freedom, as is reflected in the laws and the professional codes of  
conduct in a number of Contracting States and is affirmed in several inter-  
national instruments on journalistic freedoms (see, amongst others, the  
Ako je premietnuté v zákonoch a v profesionálnych kódexoch správania  
v mnohých zmluvných štátoch a ako je potvrdené vo viacerých medziná-  
rodných dokumentoch o novinárskych slobodách (pozri medzi inými Re-  
zolúciu o novinárskych slobodách a ¾udských právach prijatú na 4. európ-  
G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M  
39  
38  
G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U  
Resolution on Journalistic Freedoms and Human Rights, adopted at the  
4th European Ministerial Conference on Mass Media Policy (Prague, 7-8  
December 1994) and Resolution on the Confidentiality of Journalists’  
Sources by the European Parliament, 18 January 1994, Official Journal of  
the European Communities No. C 44/34). Without such protection, sour-  
ces may be deterred from assisting the press in informing the public on  
matters of public interest. As a result the vital public-watchdog role of the  
press may be undermined and the ability of the press to provide accurate  
and reliable information may be adversely affected. Having regard to the  
importance of the protection of journalistic sources for press freedom in a  
democratic society and the potentially chilling effect an order of source  
disclosure has on the exercise of that freedom, such a measure cannot be  
compatible with Article 10 of the Convention unless it is justified by an  
overriding requirement in the public interest.  
skej ministerskej konferencii o masmediálnej politike, Praha 7. — 8. decem-  
bra 1994, a Rezolúciu o dôvernosti novinárskych zdrojov Európskeho par-  
lamentu z 18. januára 1994, Oficiálny èasopis Európskych spoloèenstiev è.  
C 44/34), ochrana novinárskych zdrojov je jedna zo základných podmie-  
nok slobody tlaèe. Absencia takejto ochrany by mohla zdroje odrádza po-  
máha tlaèi pri informovaní verejnosti o záležitostiach verejného záujmu.  
V dôsledku toho môže by životná verejnokontrolná úloha tlaèe obmedzo-  
vaná a spôsobilos tlaèe poskytova správne a spo¾ahlivé informácie môže  
by nepriaznivo ovplyvnená. Majúc na zreteli dôležitos ochrany novinár-  
skych zdrojov pre slobodu tlaèe v demokratickej spoloènosti a možný  
zmrazujúci efekt, ktorý má nariadenie na prezradenie zdroja na výkon tejto  
slobody, takéto opatrenie nemôže by zluèite¾né s èlánkom 10 Dohovoru,  
ibaže je odôvodnené prevládajúcou požiadavkou verejného záujmu.  
These considerations are to be taken into account in applying to the  
facts of the present case the test of necessity in a democratic society under  
paragraph 2 of Article 10.  
Na tieto úvahy treba prihliada, keï sa aplikuje test nevyhnutnosti v de-  
mokratickej spoloènosti pod¾a èlánku 10 ods. 2 na okolnosti tohto prípa-  
du.  
40. As a matter of general principle, the “necessity” for any restriction  
on freedom of expression must be convincingly established (see the  
Sunday Times v. the United Kingdom (no. 2) judgment of 26 November  
1991, Series A no. 217, pp. 28-29, para. 50, for a statement of the major  
principles governing the “necessity” test). Admittedly, it is in the first place  
for the national authorities to assess whether there is a “pressing social  
need” for the restriction and, in making their assessment, they enjoy a  
certain margin of appreciation. In the present context, however, the natio-  
nal margin of appreciation is circumscribed by the interest of democratic  
society in ensuring and maintaining a free press. Similarly, that interest  
will weigh heavily in the balance in determining, as must be done under  
paragraph 2 of Article 10, whether the restriction was proportionate to the  
legitimate aim pursued. In sum, limitations on the confidentiality of jour-  
nalistic sources call for the most careful scrutiny by the Court.  
40. Ako všeobecný princíp platí, že „nevyhnutnos“ akéhoko¾vek obme-  
dzenia slobody prejavu sa musí presvedèivo zisti (pozri rozsudok ES¼P vo  
veci Sunday Times v. Spojené krá¾ovstvo (è. 2) z 26. novembra 1991, Séria  
A, è. 217, str. 28–29, ods. 50, pre výpoèet hlavných zásad riadiacich test „ne-  
vyhnutnosti“). Pedovšetkým vnútroštátne orgány musia zhodnoti, èi exis-  
tuje „naliehavá spoloèenská potreba“ obmedzenia, prièom požívajú urèitý  
rámec vo¾nej úvahy. V kontexte tohto prípadu je však vnútroštátny rámec  
vo¾nej úvahy ohranièený záujmom demokratickej spoloènosti o zabezpeèe-  
nie a zachovanie slobody tlaèe. Na tento záujem sa bude ve¾mi prihliada aj  
pri urèovaní, ktoré sa musí urobi pod¾a èlánku 10 ods. 2, èi obmedzenie  
bolo primerané sledovanému legitímnemu cie¾u. Súhrnne povedané, obme-  
dzenia dôvernosti novinárskych zdrojov volajú po èo najstarostlivejšom  
preskúmaní Súdom.  
The Court’s task, in exercising its supervisory function, is not to take  
the place of the national authorities but rather to review under Article 10  
the decisions they have taken pursuant to their power of appreciation. In  
so doing, the Court must look at the “interference” complained of in the  
light of the case as a whole and determine whether the reasons adduced by  
the national authorities to justify it are “relevant and sufficient”.  
Úlohou Súdu pri výkone jeho kontrolnej funkcie nie je zauja miesto  
vnútroštátnych orgánov, ale pod¾a èlánku 10 preskúma rozhodnutia, kto-  
ré prijali v súlade s ich oprávnením vo¾nej úvahy. Pri tomto peskúmavaní  
sa Súd musí pozera na namietaný „zásah“ vo svetle prípadu ako celku a  
urèi, èi dôvody uvádzané vnútroštátnymi orgánmi na jeho ospravedlnenie  
sú „relevantné a dostatoèné“.  
41. In the instant case, as appears from Lord Bridge’s speech in the  
House of Lords, Tetra was granted an order for source disclosure primarily  
on the grounds of the threat of severe damage to their business, and conse-  
quently to the livelihood of their employees, which would arise from  
disclosure of the information in their corporate plan while their refinan-  
cing negotiations were still continuing (see paragraph 18 above). This thre-  
at, “ticking away beneath them like a time bomb”, as Lord Donaldson put  
it in the Court of Appeal (see paragraph 17 above), could only be defused,  
41. V tomto prípade, ako vyplýva z vystúpenia lorda Bridgea v Snemovni  
lordov, Tetra získala nariadenie na zverejnenie zdroja predovšetkým na zá-  
klade hrozby vážnych škôd na jej obchode a následne na životobytí jej za-  
mestnancov, ktoré by vznikli zverejnením informácie o jej obchodnom plá-  
ne, pokia¾ by ešte pokraèovali jej rokovania o refinancovaní (pozri odsek  
18). Túto hrozbu „tikajúcu pod òou ako èasovaná bomba“, ako uviedol  
lord Donaldson na odvolacom súde (pozri odsek 17), bolo možné pod¾a  
lorda Bridgea odstráni len vtedy, ak by Tetra mohla identifikova zdroj  
G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M  
41  
40  
G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U  
Lord Bridge considered, if they could identify the source either as himself  
the thief of the stolen copy of the plan or as a means to lead to identifica-  
tion of the thief and thus put the company in a position to institute proce-  
edings for the recovery of the missing document. The importance of  
protecting the source, Lord Bridge concluded, was much diminished by the  
source’s complicity, at the very least, in a gross breach of confidentiality  
which was not counterbalanced by any legitimate interest in publication of  
the information (see paragraph 18 above).  
buï ako zlodeja ukradnutej kópie plánu, alebo ako prostriedok vedúci  
k identifikácii zlodeja, a tak dosta spoloènos do pozície umožòujúcej za-  
èatie konania na vrátenie chýbajúceho dokumentu. Význam ochrany zdro-  
ja, ako uzavrel lord Bridge, sa ve¾mi znížil spoluúèasou zdroja prinajmen-  
šom na hrubom porušení dôvernosti, ktoré nevyvážil žiadny legitímny záu-  
jem uverejni informáciu (pozri odsek 18).  
42. In the Court’s view, the justifications for the impugned disclosure  
order in the present case have to be seen in the broader context of the ex  
parte interim injunction which had earlier been granted to the company,  
restraining not only the applicant himself but also the publishers of The  
Engineer from publishing any information derived from the plan. That  
injunction had been notified to all the national newspapers and relevant  
journals (see paragraph 12 above). The purpose of the disclosure order was  
to a very large extent the same as that already being achieved by the injun-  
ction, namely to prevent dissemination of the confidential information  
contained in the plan. There was no doubt, according to Lord Donaldson  
in the Court of Appeal, that the injunction was effective in stopping disse-  
mination of the confidential information by the press (see paragraph 17  
above). Tetra’s creditors, customers, suppliers and competitors would not  
therefore come to learn of the information through the press. A vital  
component of the threat of damage to the company had thus already  
largely been neutralised by the injunction. This being so, in the Court’s  
opinion, in so far as the disclosure order merely served to reinforce the  
injunction, the additional restriction on freedom of expression which it  
entailed was not supported by sufficient reasons for the purposes of para-  
graph 2 of Article 10 of the Convention.  
42. Pod¾a názoru Súdu opodstatnenie napadnutého zverejòovacieho  
nariadenia v tomto prípade treba vidie v širšom kontexte ex parte predbež-  
ného opatrenia, ktoré bolo predtým vydané spoloènosti a ktoré obmedzo-  
valo nielen sažovate¾a, ale aj vydavate¾ov The Engineer vyda akúko¾vek in-  
formáciu vyplývajúcu z plánu. O tomto predbežnom opatrení boli infor-  
mované všetky vnútroštátne noviny a príslušné èasopisy (pozri odsek 12).  
Úèelom zverejòovacieho nariadenia bolo do ve¾kej miery to isté, èo už sa  
dosiahlo predbežným opatrením, najmä zabráni rozširovaniu dôverných  
informácií obsiahnutých v pláne. Ako na odvolacom súde uviedol lord Do-  
naldson, nebolo pochybností, že predbežné opatrenie bolo úèinné pri za-  
stavení rozširovania dôverných informácií tlaèou (pozri odsek 17). Veritelia,  
zákazníci, dodávatelia a konkurenti Tetry sa tak nedozvedeli o informá-  
ciách prostredníctvom tlaèe. Dôležitý komponent hrozby škôd spoloènosti  
sa tak znaène neutralizoval predbežným opatrením. Keïže zverejòovacie  
nariadenie slúžilo iba na posilnenie predbežného opatrenia, dodatoèné ob-  
medzenie slobody prejavu, ktoré nariadenie prinieslo, nebolo pod¾a názoru  
Súdu podporené dôvodmi na úèely èlánku 10 Dohovoru ods. 2.  
...  
...  
44. ... that the injunction “would not effectively prevent publication...”  
directly by the applicant journalist’s source (or that source’s source) (see  
paragraph 17 above). Unless aware of the identity of the source, Tetra  
would not be in a position to stop such further dissemination of the  
contents of the plan, notably by bringing proceedings against him or her  
for recovery of the missing document, for an injunction against further  
disclosure by him or her and for compensation for damage.  
44. ...predbežné opatrenie „by efektívne nezabránilo publikácii...“ pria-  
mo sažovate¾ovým novinárskym zdrojom (alebo zdrojom tohto zdroja)  
(pozri odsek 17). Ak by Tetra nepoznala totožnos zdroja, nebola by spôso-  
bilá zastavi ïalšie rozširovanie obsahu plánu najmä zaèatím konania proti  
zdroju o vrátenie chýbajúceho dokumentu, o vydanie predbežného opatre-  
nia na zabránenie ïalšiemu zverejòovaniu zdrojom alebo o náhradu škody.  
It also had a legitimate reason as a commercial enterprise in unmasking  
a disloyal employee or collaborator, who might have continuing access to  
its premises, in order to terminate his or her association with the company.  
Tetra ako obchodná spoloènos mala taktiež legitímny dôvod odhali  
nelojálneho zamestnanca alebo spolupracovníka, ktorý mohol ma prístup  
do jej priestorov, aby ukonèila jeho pomer so spoloènosou.  
45. These are undoubtedly relevant reasons. However, as also recognised  
by the national courts, it will not be sufficient, per se, for a party seeking  
disclosure of a source to show merely that he or she will be unable without  
disclosure to exercise the legal right or avert the threatened legal wrong on  
which he or she bases his or her claim in order to establish the necessity of  
45. To sú nepochybne relevantné dôvody. Avšak, ako uznali aj vnútro-  
štátne súdy, nebolo by dostaèujúce, per se, aby strana žiadajúca zverejnenie  
zdroja iba preukázala, že bez zverejnenia nebude spôsobilá vykonáva zá-  
konné práva alebo odvráti hroziace porušenie práva, na ktorého základe  
strana zakladá svoju požiadavku, aby sa preukázala nevyhnutnos zverejne-  
G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M  
43  
42  
G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U  
disclosure (see paragraph 18 above). In that connection, the Court would  
recall that the considerations to be taken into account by the Convention  
institutions for their review under paragraph 2 of Article 10 tip the balance  
of competing interests in favour of the interest of democratic society in  
securing a free press (see paragraphs 39 and 40 above). On the facts of the  
present case, the Court cannot find that Tetra’s interests in eliminating, by  
proceedings against the source, the residual threat of damage through  
dissemination of the confidential information otherwise than by the press,  
in obtaining compensation and in unmasking a disloyal employee or colla-  
borator were, even if considered cumulatively, sufficient to outweigh the  
vital public interest in the protection of the applicant journalist’s source.  
The Court does not therefore consider that the further purposes served by  
the disclosure order, when measured against the standards imposed by the  
Convention, amount to an overriding requirement in the public interest.  
nia (pozri odsek 18). Súd by v tejto súvislosti pripomenul, že úvahy, na kto-  
ré orgány Dohovoru musia prihliada pri ich preskúmavaní pod¾a èlánku  
10 ods. 2, nakláòajú misku váh súažiacich záujmov v prospech záujmu de-  
mokratickej spoloènosti o zabezpeèenie slobodnej tlaèe (pozri odseky 39 a  
40). Súd nemôže na základe okolností tohto prípadu uzavrie, že záujmy  
Tetry eliminova konaním proti zdroju zostávajúcu hrozbu škody rozširo-  
vaním dôverných informácií inak než tlaèou, ïalej získa náhradu škody a  
odhali nelojálneho pracovníka alebo spolupracovníka by boli, aj keï po-  
sudzované kumulatívne, dostatoèné na to, aby prevážili životný verejný zá-  
ujem o ochranu sažovate¾ovho novinárskeho zdroja. Preto Súd nie je toho  
názoru, že ïalšie úèely, ktorým slúžilo zverejòovacie nariadenie, keï sa po-  
rovnajú so štandardami uloženými Dohovorom, by predstavovali prevažu-  
júcu požiadavku vo verejnom záujme.  
46. In sum, there was not, in the Court’s view, a reasonable relationship  
of proportionality between the legitimate aim pursued by the disclosure  
order and the means deployed to achieve that aim. The restriction which  
the disclosure order entailed on the applicant journalist’s exercise of his  
freedom of expression cannot therefore be regarded as having been neces-  
sary in a democratic society, within the meaning of paragraph 2 of Article  
10, for the protection of Tetra’s rights under English law, notwithstanding  
the margin of appreciation available to the national authorities.  
46. Ak to zhrnieme, pod¾a názoru Súdu medzi legitímnym cie¾om, kto-  
rý sledovalo zverejòovacie nariadenie, a prostriedkami použitými na do-  
siahnutie tohto cie¾a neexistoval rozumný vzah proporcionality. Obme-  
dzenie, ktoré malo zverejòovacie nariadenie za následok na sažovate¾ovom  
novinárskom výkone jeho slobody prejavu, nemožno preto považova za  
nevyhnutné v demokratickej spoloènosti v zmysle èlánku 10 ods. 2 na  
ochranu práv Tetry pod¾a anglického práva bez oh¾adu na rámec vo¾nej  
úvahy danej vnútroštátnym orgánom.  
Accordingly, the Court concludes that both the order requiring the  
applicant to reveal his source and the fine imposed upon him for having  
refused to do so gave rise to a violation of his right to freedom of expres-  
sion under Article 10.  
Súd preto uzatvára, že tak nariadenie požadujúce od sažovate¾a, aby  
odhalil svoj zdroj, ako aj pokuta, ktorá mu bola uložená, keï to odmietol  
urobi, viedli k porušeniu jeho práva na slobodu prejavu pod¾a èlánku 10.  
II. APPLICATION  
OF ARTICLE 50 OF THE CONVENTION  
II. UPLATNENIE  
ÈLÁNKU 50 DOHOVORU  
47. Mr William Goodwin sought just satisfaction under Article 50 of  
the Convention, which reads:  
47. Pán William Goodwin žiadal spravodlivé zadosuèinenie pod¾a èlán-  
ku 50 Dohovoru, ktorý znie:  
“If the Court finds that a decision or a measure taken by a legal authority or any  
other authority of a High Contracting Party is completely or partially in conflict with  
the obligations arising from the ... Convention, and if the internal law of the said  
Party allows only partial reparation to be made for the consequences of this decision  
or measure, the decision of the Court shall, if necessary, afford just satisfaction to the  
injured party.”  
„Ak Súd zistí, že rozhodnutie alebo opatrenie prijaté zákonným orgánom alebo  
akýmko¾vek iným orgánom vysokej zmluvnej strany je úplne alebo èiastoène v roz-  
pore so záväzkami vyplývajúcimi z... Dohovoru, a ak vnútroštátne právo uvedenej  
strany umožòuje iba èiastoènú nápravu dôsledkov takéhoto rozhodnutia alebo opat-  
renia, rozhodnutie Súdu, ak je to nevyhnutné, umožní poškodenej strane spravodlivé  
zadosuèinenie.“  
G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M  
A. Non-pecuniary damage  
45  
44  
G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U  
A. Nemajetková ujma  
48. The applicant claimed 15,000 pounds sterling for non-pecuniary  
48. Sažovate¾ žiadal 15 000 anglických libier ako náhradu nemajetkovej  
ujmy na základe duševnej tiesne, šoku, strachu a úzkosti, ktoré pocioval  
v dôsledku konania vedeného proti nemu. Poèas piatich mesiacov bol pod  
neustálou hrozbou, že pôjde do väzenia, a to až na dva roky, ako trest za to,  
že sa správal pod¾a svojho svedomia a že sa ako novinár držal svojich etic-  
kých povinností. Stále musí ži so záznamom v registri trestov, keïže roz-  
hodnutie Súdu o porušení nevymaže jeho trestný èin pohàdania súdom...  
damage, on account of mental anguish, shock, dismay and anxiety which he  
felt as a result of the proceedings against him. For five months he was in  
constant peril of being sent to prison, for up to two years, as a punishment  
for obeying his conscience and for living up to his ethical obligations as a  
journalist. He still has to live with a criminal record since his crime of con-  
tempt of court would not be expunged by a finding of breach by the Court...  
49. The Government objected to the applicant’s claim on the ground  
that the alleged adverse consequences stemmed from the fact that he was  
defying and disobeying the law. Even if he considered it a bad law, he  
should have obeyed the order to provide the information to the court in a  
sealed envelope, or, at the very least, he should have recognised his duty to  
obey the disclosure order when he lost his case in the House of Lords. Had  
he done so, the Government would have found it difficult to resist a claim  
for compensation for any adverse consequences.  
49. Vláda odmietla sažovate¾ov návrh na tom základe, že údajné ne-  
priaznivé dôsledky pramenili zo skutoènosti, že sažovate¾ odporoval a ne-  
poslúchal zákon. Aj keï sažovate¾ považoval zákon za zlý, mal splni na-  
riadenie poskytnú súdu informácie v zapeèatenej obálke alebo prinajmen-  
šom mal uzna svoju povinnos splni zverejòovacie nariadenie, keï svoj  
prípad prehral v Snemovni lordov. Keby to bol urobil, vláda by ažko odpo-  
rovala návrhu na náhradu škody za akéko¾vek nepriaznivé dôsledky.  
50. The Court is not persuaded by the Government’s arguments. What  
matters under Article 50 is whether the facts found to constitute a viola-  
tion have resulted in non-pecuniary damage. In the present case, the Court  
finds it established that there was a causal link between the anxiety and  
distress suffered by the applicant and the breach found of the Convention.  
However, in the circumstances of the case, the Court considers that this  
finding constitutes adequate just satisfaction in respect of the damage clai-  
med under this head.  
50. Súd nie je presvedèený argumentmi vlády. To, o èo ide pod¾a èlánku  
50, je, èi sažnosti, o ktorých sa zistilo, že viedli k porušeniu, mali za násle-  
dok nemajetkovú ujmu. V tomto prípade Súd považuje za preukázané, že  
existovala príèinná súvislos medzi úzkosou a stresom, ktorými trpel sa-  
žovate¾, a zisteným porušením Dohovoru. Za daných okolností prípadu je  
však Súd toho názoru, že toto zistenie zakladá primerané spravodlivé za-  
dosuèinenie vo vzahu k náhrade škody, ktorá sa žiada pod¾a tohto usta-  
novenia.  
...  
...  
FOR THESE REASONS, THE COURT  
Z TÝCHTO DÔVODOV SÚD  
Holds by eleven votes to seven that there has been a violation of Article  
10 of the Convention;  
Rozhodol, jedenástimi hlasmi k siedmim, že došlo k porušeniu èlánku 10  
Dohovoru;  
Holds unanimously that the finding of a violation constitutes adequate  
just satisfaction for the non-pecuniary damage suffered by the applicant;  
Rozhodol, jednohlasne, že zistenie porušenia predstavuje primerané za-  
dosuèinenie nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel sažovate¾;  
...  
...  
In accordance with Article 51 para. 2 of the Convention and Rule 53  
para. 2 of Rules of Court A, the following separate opinions are annexed to  
this judgment:  
V súlade s èlánkom 51 ods. 2 Dohovoru a pravidlom 53 ods. 2 Rokova-  
cieho poriadku Súdu A sú k tomuto rozsudku pripojené tieto odlišné ná-  
zory:  
n
n
...  
n
n
...  
joint dissenting opinion of Mr Ryssdal, Mr Bernhardt, Mr Thór Vil-  
hjálmsson, Mr Matscher, Mr Walsh, Sir John Freeland and Mr Baka;  
separate dissenting opinion of Mr Walsh.  
spoloèný odlišný názor sudcov Ryssdala, Bernhardta, Thór Vilhjál-  
mssona, Matschera, Walsha, Sira Johna Freelanda a Baku;  
samostatný odlišný názor sudcu Walsha.  
n
n
G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M  
47  
46  
G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U  
JOINT DISSENTING OPINION OF JUDGES RYSSDAL,  
BERNHARDT, THÓR VILHJÁLMSSON, MATSCHER,  
WALSH, SIR JOHN FREELAND AND BAKA  
SPOLOÈNÝ ODLIŠNÝ NÁZORU SUDCOV RYSSDALA,  
BERNHARDTA, THÓR VILHJÁLMSSONA, MATSCHERA,  
WALSHA, SIRA JOHNA FREELANDA A BAKU  
1. We are unable to agree that, as the majority conclude in paragraph 46  
of the judgment, “both the order requiring the applicant to reveal his sour-  
ce and the fine imposed upon him for having refused to do so gave rise to a  
violation of his right to freedom of expression under Article 10”.  
1. Nemôžeme súhlasi s tým, ako väèšina uzatvorila v odseku 46 rozsud-  
ku, že „tak nariadenie požadujúce od sažovate¾a, aby odhalil svoj zdroj,  
ako aj pokuta, ktorá mu bola uložená, keï to odmietol urobi, viedli k po-  
rušeniu jeho práva na slobodu prejavu pod¾a èlánku 10“.  
2. ... an order for source disclosure cannot be compatible with Article 10 of  
the Convention unless it is justified under paragraph 2 of that Article.  
2. ...nariadenie na odhalenie zdroja nemôže by zluèite¾né s èlánkom 10  
Dohovoru, pokia¾ nie je odôvodnené pod¾a odseku 2 tohto èlánku Doho-  
voru.  
3. Where we part company with the majority is in the assessment of whet-  
her, in the circumstances of the present case, such a justification existed —  
whether, in particular, the test of necessity in a democratic society should  
be regarded as having been satisfied.  
3. S väèšinou èlenov sa rozchádzame pri hodnotení, èi za daných okolnos-  
tí tohto prípadu takéto zdôvodnenie existovalo, najmä èi možno považova  
test nevyhnutnosti v demokratickej spoloènosti za uspokojivý.  
4. As regards the test in domestic law, section 10 of the Contempt of  
Court Act 1981 clearly gives statutory force to a presumption against  
disclosure of sources. It provides (see paragraph 20 of the judgment) that  
no court may require disclosure “unless it be established to the satisfaction  
of the court that disclosure is necessary in the interests of justice or natio-  
nal security or for the prevention of disorder or crime”.  
4. Pokia¾ ide o test vo vnútroštátnom práve, § 10 zákona o pohàdaní sú-  
dom z roku 1981 jasne dáva zákonnú silu prezumpcii proti odhaleniu  
zdrojov. Zákon ustanovuje (pozri odsek 20 rozsudku), že žiadny súd nemô-  
že požadova odhalenie, „pokia¾ nie je na spokojnos súdu preukázané, že  
odhalenie je nevyhnutné v záujme spravodlivosti alebo národnej bezpeè-  
nosti, alebo predchádzania nepokojom alebo kriminalite“.  
5. As explained by Lord Bridge in the House of Lords in the applicant’s  
case, this statutory restriction operates unless the party seeking disclosure  
can satisfy the court that “disclosure is necessary” in the interests of one of  
the four matters of public concern that are listed in the section...  
5. Ako vysvetlil lord Bridge v Snemovni lordov, v sažovate¾ovom prípade  
toto zákonné obmedzenie platí, pokia¾ strana žiadajúca odhalenie nemôže  
uspokoji súd tým, že „odhalenie je nevyhnutné“ v záujme jednej zo šty-  
roch verejných záležitostí, ktoré sú uvedené v tomto paragrafe...  
6. Given that, as the judgment accepts, the protection of Tetra’s rights by  
way of the “interests-of-justice” exception amounts to the pursuit of a legi-  
timate aim under paragraph 2 of Article 10, the domestic-law test of neces-  
sity strikingly resembles that required by the Convention. The domestic  
courts at three levels, on the basis of all the evidence which was before  
them, concluded that disclosure was necessary in the interests of justice...  
disclosure in the interests of justice was clearly of preponderating impor-  
tance so as to override the policy underlying the statutory protection of  
sources and the test of necessity for disclosure was satisfied.  
6. Súc presvedèení, ako rozsudok akceptuje, že ochrana práv Tetry pros-  
tredníctvom výnimky „záujmov spravodlivosti“ predstavuje sledovanie legi-  
tímneho cie¾a pod¾a èlánku 10 ods. 2, vnútroštátny test nevyhnutnosti sa  
pozoruhodne podobá tomu, ktorý vyžaduje Dohovor. Vnútroštátne súdy  
na troch stupòoch na základe všetkých predložených dôkazov došli k záve-  
ru, že odhalenie bolo nevyhnutné v záujme spravodlivosti... odhalenie v zá-  
ujme spravodlivosti jednoznaène prevažovalo, takže prekonalo politiku  
zdôrazòujúcu zákonnú ochranu zdrojov a test nevyhnutnosti odhalnia bol  
splnený.  
7. The judgment, on the other hand, concludes that there was not a reaso-  
nable relationship of proportionality between the legitimate aim pursued  
by the disclosure order and the means deployed to achieve that aim (para-  
graph 46). In reaching this conclusion judgment... says... “... in so far as the  
disclosure order merely served to reinforce the injunction, the additional  
restriction on freedom of expression which it entailed was not supported  
by sufficient reasons for the purposes of paragraph 2 of Article 10...”  
7. Rozsudok na druhej strane uzatvára, že neexistoval rozumný vzah pro-  
porcionality medzi legitímnym cie¾om, ktorý zverejòovacie nariadenie sle-  
dovalo, a prostriedkami použitými na dosiahnutie tohto cie¾a (odsek 46).  
Pri dosiahnutí tohto záveru rozsudok... hovorí..., „...keïže zverejòovacie na-  
riadenie slúžilo iba na posilnenie predbežného opatrenia, ïalšie obmedze-  
nie slobody prejavu, ktoré prinieslo, nebolo podporené dostatoènými dô-  
vodmi na úèely èlánku 10 ods. 2...“.  
G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M  
49  
48  
G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U  
8. To suggest... that the disclosure order may have “merely served to rein-  
force the injunction” is to misstate the case. As the decisions of the domes-  
tic courts explain, the purpose of the disclosure order was to extend the  
protection of Tetra’s rights by closing gaps left by the injunction. The  
injunction bit upon the press, but it would not effectively prevent publica-  
tion to Tetra’s customers or competitors directly by the applicant’s source  
(or that source’s source). Without knowing the identity of the source, Tetra  
would not be in a position to stop further dissemination of the contents of  
the plan by bringing proceedings against him for recovery of the missing  
document, for an injunction prohibiting further disclosure by him and for  
damages. Nor would they be able to remove any threat of further harm to  
their interests from a possible disloyal employee or collaborator who might  
enjoy continued access to their premises.  
8. Tvrdi..., že zverejòovacie nariadenie mohlo „slúži iba na posilnenie  
predbežného oparenia“, je prekrúcaním prípadu. Ako vysvet¾ujú rozhodnu-  
tia vnútroštátnych súdov, úèelom zverejòovacieho nariadenia bolo rozšíri  
ochranu práv Tetry uzatvorením medzier ponechaných predbežným opat-  
rením. Predbežné opatrenie „zabralo“ na tlaè, ale úèinne by nezabránilo  
zverejneniu smerom k zákazníkom alebo konkurentom Tetry priamo sa-  
žovate¾ovým zdrojom (alebo zdrojom tohto zdroja). Bez poznania totož-  
nosti zdroja by Tetra nebola spôsobilá zastavi ïalšie rozširovanie obsahu  
plánu zaèatím konania proti zdroju o vrátenie chýbajúceho dokumentu,  
o vydanie predbežného opatrenia zakazujúceho zdroju ïalšie zverejòovanie  
a o náhradu škôd. Rovnako by Tetra nebola spôsobilá odstráni hrozbu  
ïalšej škody na jej záujmoch od možného nelojálneho pracovníka alebo  
spolupracovníka, ktorí mohli ma prístup do jej priestorov.  
9. These further purposes served by the disclosure order are considered in  
paragraphs 44 and 45 of the judgment. The latter paragraph, after recal-  
ling that the considerations to be taken into account by the Convention  
institutions for their review under paragraph 2 of Article 10 “tip the balan-  
ce of competing interests in favour of the interest of democratic society in  
securing a free press”, asserts that Tetra’s interests in securing the additio-  
nal measures of protection sought through the disclosure order were insuf-  
ficient to outweigh the vital public interest in the protection of the appli-  
cant’s source.  
9. Tieto ïalšie úèely zverejòovacieho nariadenia sa posudzujú v odsekoch  
44 a 45 rozsudku. Odsek 45 po tom, èo pripomína, že úvahy, na ktoré or-  
gány Dohovoru prihliadajú pri ich preskúmaní pod¾a èlánku 10 ods. 2,  
„nakláòajú misku váh súažiacich záujmov v prospech záujmu demokratic-  
kej spoloènosti o zabezpeèenie slobodnej tlaèe“, tvrdí, že záujmy Tetry zís-  
ka ïalšie ochranné opatrenia žiadané prostredníctvom zverejòovacieho  
nariadenia neboli dostatoèné na to, aby prevážili životný verejný záujem  
o ochranu sažovate¾ovho zdroja.  
10. No detailed assessment of these interests of Tetra’s is, however, underta-  
ken, and in the absence of it there is no satisfactory basis for the balancing  
exercise which the Court is required to undertake. The domestic courts  
were, in any event, better placed to evaluate, on the basis of the evidence  
before them, the strength of those interests, and in our view the conclusion  
which they reached... was within the margin of appreciation allowed to the  
national authorities.  
10. K detailnému zhodnoteniu týchto záujmov Tetry však nedošlo a pri je-  
ho absencii neexistuje uspokojivý základ na porovnávanie, ktoré sa vyžadu-  
je od Súdu. Vnútroštátne súdy boli na základe predložených dôkazov  
v každom prípade lepšie pripravené na zhodnotenie sily týchto záujmov a  
pod¾a nášho názoru záver, ku ktorému dospeli..., bol v rámci vo¾nej úvahy  
umožnenej vnútroštátnym orgánom.  
11. We therefore conclude that neither the disclosure order nor the fine  
imposed upon the applicant for his failure to comply with it gave rise to a  
violation of his right to freedom of expression under Article 10.  
11. Preto dochádzame k záveru, že ani zverejòovacie nariadenie, ani pokuta  
uložená sažovate¾ovi za to, že neuposlúchol, neviedli k porušeniu jeho  
práva na slobodu prejavu pod¾a èlánku 10.  
G O O DW I N ve r s u s T H E U N I T E D K I N G D O M  
51  
50  
G O O DW I N p r ot i S P O J E N É M U K R Á ¼ OV S T V U  
SEPARATE  
SAMOSTATNÝ  
ODLIŠNÝ NÁZORU SUDCU WALSHA  
DISSENTING OPINION OF JUDGE WALSH  
1. In his opening address to the Court counsel for the applicant stated  
that his client was “claiming no special privilege by virtue of his profession  
because journalists are not above the law”. Yet it appears to me that the  
Court in its decision has decided in effect that under the Convention a  
journalist is by virtue of his profession to be afforded a privilege not avai-  
lable to other persons. Should not the ordinary citizen writing a letter to  
the papers for publication be afforded an equal privilege even though he is  
not by profession a journalist?...  
1. Zástupca sažovate¾a vo svojom vystúpení na Súde vyhlásil, že jeho  
klient „nežiadal žiadne osobitné privilégium z dôvodu jeho zamestnania,  
pretože novinári nie sú nad zákonom“. Naozaj sa mi zdá, že Súd vo svojom  
rozhodnutí rozhodol tak, že novinárovi by na základe jeho povolania mali  
by pod¾a Dohovoru poskytnuté privilégiá neprináležiace iným osobám.  
Nemohlo by by obyèajnému obèanovi, ktorý pošle novinám list na zve-  
rejnenie, poskytnuté rovnaké privilégium, aj keï nie je povolaním novi-  
nár?...  
2. In the present case the applicant did not suffer any denial of expressing  
himself. Rather has he refused to speak. In consequence a litigant seeking  
the protection of the law for his interests which were wrongfully injured is  
left without the remedy the courts had decided he was entitled to. Such a  
result is certainly a matter of public interest and the applicant has succee-  
ded in frustrating his national courts in their efforts to act in the interests  
of justice. It is for the national courts to decide whether or not the docu-  
ment in question was stolen. Yet the applicant claims that because he does  
not believe it was stolen he can justify his refusal to comply with the court  
order made in his case. His attitude and his words give the impression that  
he would comply if he believed the document in question had been stolen.  
He is thus setting up his personal belief as to truth of a fact which is exclu-  
sively within the domain of the national courts to decide as a justification  
for not obeying the order of the courts simply because he does not agree  
with the judicial findings of fact.  
2. V tomto prípade sažovate¾ovi nikto nebránil, aby sa vyjadril. Sažovate¾  
odmietol hovori. V dôsledku toho je strana sporu žiadajúca zákonom och-  
ráni svoje záujmy, ktoré boli protiprávne poškodené, ponechaná bez ná-  
pravy, na ktorú bola pod¾a rozhodnutia súdov oprávnená. Takýto výsledok  
je urèite záležitosou verejného záujmu a sažovate¾ovi sa podarilo zabráni  
vnútroštátnym súdom v ich úsilí kona v záujme spravodlivosti. Je na vnút-  
roštátnych súdoch, aby rozhodli, èi predmetný dokument bol alebo nebol  
ukradnutý. Sažovate¾ tvrdí, keïže neverí, že dokument bol ukradnutý, že  
môže odôvodni odmietnutie vyhovie súdnemu nariadeniu, ktoré bolo  
prijaté v jeho prípade. Jeho prístup a slová vyvolávajú dojem, že by nariade-  
nie splnil, keby veril, že predmetný dokument bol ukradnutý. Sažovate¾  
takto zo svojho osobného presvedèenia vytvára skutkový stav, o ktorom  
môžu výluène rozhodnú len vnútroštátne súdy, ako odôvodnenie neupos-  
lúchnutia nariadenia súdov jednoducho preto, lebo nesúhlasí zo skutko-  
vým stavom zisteným súdom.  
3. It does not appear to me that anything in the Convention permits a liti-  
gant to set up his own belief as to the facts against the finding of fact made  
by the competent courts and thereby seek to justify a refusal to be bound  
by such judicial finding of fact. To permit him to do so simply because he  
is a journalist by profession is to submit the judicial process to the subjec-  
tive assessment of one of the litigants and to surrender to that litigant the  
sole decision as to the moral justification for refusing to obey the court  
order in consequence of which the other litigant is to be denied justice and  
to suffer damage. Thus there is a breach of a primary rule of natural justice  
— no man is to be the judge of his own cause.  
3. Nezdá sa mi, že by nieèo v Dohovore povo¾ovalo strane sporu vytvára  
zo svojho vlastného presvedèenia skutkový stav proti skutkovému stavu  
zistenému príslušnými súdmi, a tak žiada o ospravedlnenie odmietnutia  
by viazaný takýmto súdnym zistením skutkového stavu. Povoli mu to jed-  
noducho preto, že je povolaním novinár, znamená podriadi súdny proces  
subjektívnemu zhodnoteniu jednej zo strán sporu a ponecha tejto strane  
výluèné rozhodnutie, pokia¾ ide o morálne odôvodnenie odmietnutia reš-  
pektova súdne nariadenie, v dôsledku èoho by druhej strane sporu bola  
popretá spravodlivos a súèasne by utrpela škodu. Takto je tu porušenie zá-  
kladného pravidla prirodzenej spravodlivosti — nikto nemôže by sudcom  
vo svojom vlastnom prípade.